Joey

Charakteristika
Dátum narodenia: 26.4.2005
Pohlavie: valach (žrebec do 29.11.2014)
Plemeno: slovenský teplokrvník
Príchod k nám: 26. jún 2016

"U nás familiárne Džojo" ...láska naša premenená:) 


Príbeh Joeyho

Syn kobylky Suzi dostal meno Joey podľa známeho filmu Stevena Spielberga "Vojnový kôň". Celkom výstižné, podľa podmienok, v ktorých celé roky spolu so svojou matkou žil. Na polorozpadnutom družstve, kde boli obaja ponechaní viac sami na seba, ako na opateru majiteľa. Dobrí ľudia im sem-tam chodili doniesť niečo pod zub, ale o pravidelnom kvalitnom kŕmení mohli koníky iba snívať. A tak sa stalo, že od hladu ohrýzali neraz aj drevo. Podľa informácií, ktoré máme sa stalo, že sa Joeymu podarilo dostať z ohrady a ušiel za potravou. Raz ho vraj pri takom úteku chytili ďaleko od miesta, kde s mamou živoril, priviazali k autu a ťahali späť. Počas cesty aj padol, preto ma dodnes na predných nohách malé jazvy.

Jedného dňa prišlo rozhodnutie majiteľa, čo s nimi? Keď sa ich nepodarilo predať na jazdenie a chov, ostali len tri možnosti: predaj poliakom na mäso, zastrelenie poľovníkmi na mäso pre psov, alebo darovanie. Našťastie sa našli ľudia, ktorí si ich vzali, nanešťastie každého zvlášť. Zachránilo im to síce život, ale urobilo oboch veľmi nešťastnými, lebo išli tak povediac z blata do kaluže. Nešli ďaleko, len do blízkych dedín, tak si ich noví majitelia odviedli pešo. Každého na iné miesto, do samoty, bez ďalších koní, do neskúsených rúk. Paradoxne, Joeyho delili od Suzi len 2 km, ale už sa nikdy nevideli. 

Joey mal už 7 rokov, keď ho vzali od matky, na ktorú bol príliš naviazaný. Hoci s človekom veľmi kontakt nemal, musel cestu do svojho nového domova absolvovať na uzdičke so zubadlom, na ktoré nebol veľmi zvyknutý. Už táto cesta bola preňho hotovým peklom a to ešte netušil, do akého sa dostane. Nadopovali ho sedatívami (namiesto veterinárom odporúčanej polovičnej dávky dostal celú) a keď "oblbnutý", ledva stojaci na nohách, zmätený z množstva nových podnetov a neznámych ľudí zastavil, bitkou ho nútili, aby išiel ďalej.


Bitúnku, alebo zastreleniu sa síce vyhol, ale dostal sa do podmienok, ktoré ani pri najlepšej snahe nepripomínali podmienky vhodné pre život koňa, už vôbec nie energického žrebca. Majiteľkou Joeyho sa totiž stala, vtedy 20-ročná, mladá žena, ktorá nemala potrebné jazdecké a chovateľské skúsenosti, aby zvládla mladého "surového" žrebca. Joeyho sa dokonca bála. Hoci si napriek všetkému spolu vytvorili nejaký vzťah a snažila sa o ňho starať ako najlepšie vedela, na spokojný život mu to vôbec nestačilo, lebo Joey nedostal to podstatné - vhodné podmienky pre chov koňa, dostatok pohybu, korektné vedenie, správne kŕmenie a najmä prítomnosť konských kamarátov. 

Nasledujúce 2 roky bol jeho životný priestor, drvivú väčšinu času, obmedzený na asi 3x4 m železnú "ohrádku" v strede dvora staršieho rodinného domu. Okolo boli koterce pre zajace, pod nohami mu pobehovali sliepky, malé mačiatka, či iné živé tvory. Podlaha jeho mini životného priestoru bola navyše zapustená asi 50 cm pod úrovňou zeme, teda keď z ohrádky vychádzal von, musel z nej vyskočiť hore, opačne zase skočiť dole. Keď dlhodobo pršalo, stál v blate zmiešanom s vlastnými výkalmi. V jednej časti obmedzeného priestoru mal na zemi betónové stĺpy, ktoré uložené tesne vedľa seba, vytvárali aspoň malú pevnú a suchú plochu. Nad ňou mal z kobercov na drevených koloch urobený aspoň provizórny "prístrešok". Zo železnej ohrádky na viacerých miestach trčali ostré výčnelky, alebo ohnuté drôty. Našťastie, mal viac rozumu, ako mladá majiteľka, že sa na nich vážne nezranil.

V tomto nebezpečnom a absolútne nevyhovujúcom chovnom priestore sa nachádzal zatvorený aj niekoľko mesiacov vkuse! Namiesto sena dostával lucerku, miestami plesnivú a šrot. V lete nakosenú čerstvú lucerku a málo trávy. Onedlho mal, logicky, nadváhu. Je to skutočne zázrak, že sa z takej stravy neschvátil. Aj keď sa mu majiteľka snažila ten malý priestor udržiavať ako tak čistý, tým, že tam stál taký dlhý čas, podpísalo sa to na kvalite jeho bosých kopýt. Steny kopýt boli pod nánosom špiny drsné a na všetkých štyroch mal silnú hnilobu strelu. Nepravidelne sa mu síce robila korektúra kopýt, bolo však problematické mu dvíhať a udržať nohy, najmä zadné, preto bola aj jej kvalita otázna. Nikto ho riadne nenaučil dvíhať a držať nohy. Nikto mu ich pravidelne nečistil. Sem tam bol pustený do blízkej záhrady, ale to nijako neriešilo potrebu pravidelného pohybu a systematickej práce so žrebcom. 

Vonku sa nedostal často aj preto, lebo manipulácia s ním bola náročná, až nebezpečná. Logický dôsledok nesocializácie a nedostatku pohybu. Žil ako v začarovanom kruhu. Ak ho raz, po pár mesiacoch, vzali von, bolo to vždy za prítomnosti otca mladej dámy (sama sa ho brávať von bála), ktorý potužený alkoholom vždy "ukázal Joyemu, kto je tu pánom!". Ako, to si môžete sami domyslieť. Joey bol nesocializovaný, bitý, bez potrebných základných návykov, ktoré by mal ovládať každý kôň, ktorý žije spolu s človekom. Ako malé nevychované žriebätko, akurát už dospelé a cca 600 kilové. Nevedel, čo je vodenie, rešpektovanie osobnej zóny, lonžovanie, práca zo zeme, či pod sedlom, nepostál pri čistení, s nohami si, s vypätím síl, poradil len kopytár, jednoducho "surový", mladý, ale veľmi nešťastný kôň.

Po čase však, našťastie, majiteľka sama uznala, že mu nedokáže zabezpečiť potrebnú starostlivosť a najmä naučiť ho všetko potrebné, aby na ňom mohla jazdiť, t.j. využívať ho na to, prečo ho vôbec vzala. A tak sme sa dohodli, že nám ho daruje. Dokonca, finančne prispela na jeho kastráciu a jednorázovo pomohla so senom a slamou. Tým sa jej záujem o Joeyho skončil. 

Joeymu sa tak s nami, konečne, otvorila úplne iná kapitola života. Začala sa dlhá cesta k dobre vychovanému, bezpečnému a spokojnému koňovi. Kým bol žrebcom, nebolo to s ním vôbec jednoduché. V zime sme mali, v tom čase už tri kone (Lewit, Cooper, Joey) ustajnené ešte v jazdeckom areáli. Joey bol nebezpečný hlavne pri kŕmení v boxe. Mal psychický problém, spôsobený chronickým nedostatkom krmiva v minulosti, a tak o svoje krmivo doslova bojoval. Raz kopol stajníka tak nešťastne, že ten skončil v nemocnici. Našli sme však spôsob ako ho kŕmiť bezpečne a bez stresu.  


Po kastrácii sa postupne menil. Pod nánosom "hrubosti a nevychovanosti" sa ukázal jeho skvelý charakter voči koňom, iným zvieratám i ľuďom. Joey je veľmi znášanlivý, vnímavý, citlivý kôň, schopný rýchlo sa učiť. V stáde obľúbený, dokonca rešpektovaný neformálny líder. Dostal druhú šancu na lepší život a Joey ju skvelo využil, ale ...

Našťastie sme jeden vážny problém vyriešili. Dlhotrvajúci herpes v oboch očiach. Joey ma však vzhľadom na svoju minulosť, nevhodné, až zdravie ohrozujúce kŕmenie spojené so živorením v zlých podmienkach a stresom už trvalý hendikep. Trpí na žalúdočné vredy, je astmatik a neustále bojujeme s opakujúcimi sa hnačkami a bakteriálnou infekciou strelky v kopytách. Trpí tiež artrózou. Prispôsobili sme tomu špeciálnu stravu s podpornými výživovými doplnkami a snažíme sa všetko udržiavať na úrovni, aby mal podľa možností šťastný život. A on si ho u nás skutočne užíva, z čoho sa nesmierne tešíme ... 

Joey v čase záchrany 

Joey, súčasť našej rodiny